Pred Veľvyslanectvom Slovenskej republiky v Prahe ešte nikdy nebolo viac ľudí. V takom počte ich sem nedonútili prísť gorilie móresy „penta podnikateľov“ bohatnúcich na náš úkor v dokonalej symbióze s tými „našimi“ politikmi v ich PPP podnikoch (rozumej podnikateľsko-politické prepojenia). Všetko jedna partia. Toľko ľudí neprišlo ani do vojny proti Bonaparte. Ale ani proti „nášmu človeku“ sa tu nesformovala väčšia armáda. Až teraz. V mrazivý piatok. Začiatkom marca. Osemnásteho roku.
Ticho visí nad krajinou
Trvalo mi asi dvadsať minút, kým som sa dostal k miestu, kde som mohol zapáliť sviečku za dva nevinné vyhasnuté životy. Pohľad na oplotenú budovu so slovenskou a európskou vlajkou vo mne prebúdzal otázky. Čo je to za štát?! Čo je to za krajinu, ktorá dopustila, že si tu jej obyvatelia za seba navzájom pália sviečky? Čo je to za ľudí v jej vedení, ktorí prehliadajú zúfalý krik volajúceho, že niečo nie je v poriadku? Nepočujú a nevidia zlo. Namiesto ochrany zo strany štátu prídu výstrely. Do hlavy a do hrude. A všade sa na chvíľu rozprestrie neznesiteľné ticho.
Šok v každom z nás. Hrôza a des na tvárach Fica s Kaliňákom. Predseda parlamentu v ešte trápnejšom tichu než je trápnosť a hanba jeho slov. Hanba, aká sa ma zmocňuje kdesi hlboko v duši, keď sledujem, ako sa profesionálny prospechár Béla Bugár vedomý si božského daru vlastnej fyziognómie presvedčivosti, chystá zahrať ďalšiu scénu z tragédie jeho politického prežívania za naozaj každú cenu. A je tu ešte odpor k slovám Lucie Žitňanskej, ktorú teraz už nezaujímajú slová ministra vnútra. Ale mala by ho počúvať práve teraz. Keď rozpráva, ako všetko dá do poriadku. Teraz, keď už to nejde.
Toto všetko sú obrazy nášho ticha. Sme v ňom ale každý sám. Lebo tak si to zaslúžime. Toto všetko sme dopustili. Až sem sme sa dopracovali našou ľahostajnosťou.
Sto miliónov v keši
V tichu, ktoré sa rozprestrelo nad našou krajinou, je dôležité konať. Postaviť sa a povedať jasným hlasom: „Takto to ďalej nejde!“. Pritom na najvyššej politickej úrovni, pri priamej konfrontácii, nie je práve šťastné vsadiť na emócie a zanedbať fakty, ako sa to miestami v diskusii s Róbertom Kaliňákom stalo Lucii Ďuriš Nicholsonovej. Zlo má veľa podôb a v inštitucionalizovanej forme sa takto jednoducho nedá poraziť. U ľudí ako je Kaliňák nie je možné apelovať na svedomie a hovoriť o dôvere. Uvediem krátky príklad. Kaliňák, rovnako ako jeho šéf Róbert Fico, je človek moci a peňazí. To je ich svet. Róbert Fico, úprimne vydesený situáciou akej ešte nikdy nečelil, reagoval pod tlakom okolností najprirodzenejšie, ako cítil. Vytasil sa s miliónom eur. Áno, pre normálnych ľudí to bola asi ta najtrápnejšia chvíľka zo všetkých trápnych chvíľ, čo Smer pre oligarchov stojí. Pre oboch Róbertov, čo stáli pri keši spolu a spolu s ním nakoniec aj padnú, to bola tá najprirodzenejšia vec. Oni ničomu inému nerozumejú. Nič iné ich nezaujíma. Preto na nich nezaberú slová o morálke, cti a svedomí. Reagujú len na silu.
Silu musíme ukázať všetci. Nie silu agresie. Ale silu odhodlanosti, vytrvalosti a početnosti. Silu množstva nôh a hlasov na námestiach. V práci a v školách. V kostoloch a kaviarňach. A na námestiach. Vystupňujme spoločenský tlak. Oni to pochopia tak, že sme dali na stôl sto miliónov v keši. A to už nepreplatia.
Vyšetrenie vraždy ako základná požiadavka
Vyšetrenie vraždy je základnou požiadavkou. Nie sme však všetci na jednej lodi. Keď Róbert Fico vyzýva na spojenie koalície, opozície a novinárov, nepočúvajme ho! Máme sa zomknúť, ale nie všetci a nie s každým. Novinári boli pre Fica „špinavými protislovenskými prostitútkami“. Teraz, keď mu tečie do topánok, keď sa mu rozpadáva sen o nezaslúženom odpočinku v podobe kariéry ústavného sudcu (lebo to jediné ho podľa mňa naozaj v tejto chvíli trápi), volá po spájaní. Nerobí to však z pokornej úcty k zmarenému životu novinára a jeho priateľky, ktorí teraz v svadobnom oblečení ležia v hroboch. Robí to ako vždy doteraz. Len pre seba.
Ale štát tu nie je pre Róberta Fica ani pre Róberta Kaliňáka. Štát tu mal byť pre Martinu Kušnírovú a pre Jána Kuciaka. A na tom majú obaja Róbertovia najväčšiu vinu.
Preto je úplne oprávnené a správne konanie opozície, keď volá po skončení vlády Róberta Fica. Teraz už nezáleží na Kaliňákovi. Nezáleží už ani na Gašparovi. Stalo sa totiž niečo, čo úplne zmenilo siločiary našej politiky. Pohár pretiekol. Nezodpovedná a klamlivá prospechárska politika prerástla očakávania a schopnosti jej tvorcov. Vláda by mala padnúť bez obľúbenej otázky sociologických inžinierov: „Čo bude potom?“. Či si azda vážne niekto myslí, že môže byť horšie? Fico vlastnou hlavou stvoril monštrum a mal by byť v jadre jeho požierania.
Vedomí si toho nesmieme podľahnúť zjednodušeniam a skupinovým halucináciám. Nie je jedno, kto a ako zavraždil novinára Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú. Nie pre Fica s Kaliňákom, ale pre nás samých musíme urobiť všetko pre to, aby sme mohli nájsť a postaviť pred súd vykonávateľa a možného objednávateľa tohto zločinu. Týmto hrozným činom sa zodpovednosť organizácie Smer za stav spoločnosti nezrodila. Týmto najstrašnejším spôsobom vyvrcholila.
‘Ndrangheta ako nový nepriateľ
Vyšetrenie ohavnej vraždy je to, čo ako spoločnosť dlžíme jej obetiam. Dlžíme to aj sami sebe. Nesmieme začať budovať niečo nové bez vyrovnania sa s minulosťou. Tak ako sa to stalo v osemdesiatom deviatom. Zo všetkých strán teraz znie, že talianska mafia vraždí na Slovensku. Že sme mafiánsky štát, lebo Taliani. To je ale strašné zjednodušenie pod tlakom okolností a toho, o čom sa rozpráva. V práve už od antických čias platí: „diabol je v detaile“. Ani my tu a teraz by sme sa nemali uspokojiť s povrchnosťou.
Talianskych podnikateľov na východe Slovenka miestni ľudia poznali už roky. Celkom iste sú to morálni emigranti z kalábrijských rodín s mafiánskymi menami. Veľmi pravdepodobne sú to kriminálnici. Možno naozaj mafiáni. Možno až takí, ako z románov od Maria Puza, ktorých z Kalábrie riadi „capo di tutti capi“. Možno to tak naozaj je. Neviem. Trajektória neistoty mi však v tejto chvíli nedovolí vyhlásiť, že sú to vrahovia či objednávatelia Jána Kuciaka a jeho snúbenice. A myslím, že nie som sám, kto ani len netuší, ako to bolo naozaj. Preto ak niekto tvrdí opak, dopúšťa sa tým neúcty k obetiam odpornej vraždy. Lebo tak nerobí kvôli zmareným životom Jána a Martiny, ani z úcty k demokratickým hodnotám dokaličených výstrelmi do hrude novinára, ale v snahe účelovo ťažiť z tragédie. A tým ubližuje pamiatke obetí, ako aj demokracii samotnej.
A tak to nesmie byť! Ani to nepotrebujeme! Za politický, morálny a spoločenský rozvrat našej krajiny, za celkovú mizériu života v nej, nemôže (iba) talianska mafia. Z tohto sna je potrebné sa čo najskôr zobudiť. Ak nám ešte záleží na schopnosti rozoznávať dobro od zla, teraz ju máme použiť. Dobro je kritické premýšľanie. Aj kúsok pozitívnej ľudskej emócie. Je to nádej. Zlo je toho pravý opak. Či sme už zabudli čo bolo pred touto vraždou? K tomu, aby sme organizácii Smer a jej lokálnym bunkám vystavili účet si nepotrebujeme nič domýšľať. Stačí len nezabúdať. A rozprávať o neskutočnej arogancii moci. O oligarchizácii spoločnosti. O jej strašení a rozdeľovaní na našich a tých iných ľudí. Toto všetko sa stalo. A so Smerom a jeho prisluhovačmi sa aj bude diať. Ľudia sa od istého veku (a postavenia) nemenia. Smer dopustením týchto mrazivých vrážd len tomu všetkému nasadil korunu.
Či už dva nevinné mladé životy vyhasli rukou mafie, alebo niekoho iného, je to výsledok totálneho zlyhania vrcholných predstaviteľov štátu. Títo ľudia, a je jedno, či z neschopnosti, nezáujmu, čistej hlúposti, viery vo svoju neohrozenosť či pocitu bohorovnosti, nezvládli to najdôležitejšie čo mali urobiť, uprednostniť verejný záujem, pred svojim vlastným. Trošková, Jasaň, najnovšie už aj natvrdo vyslovený Soroš, to už je čistý Absurdistan.
A keď si teraz, pri sviečkach a v smútku my ostatní vyčítame, ako sme to mohli všetko dopustiť, robíme tak právom. Lebo sme im to na dlhé roky dovolili. Neurobili sme dosť pre to, aby sme ich zastavili skôr. Bolo by preto čistou hlúposťou z našej strany, keby sme to teraz nechali tak. A práve to, ako sa teraz zachováme, je na celom tom „mafiánskom príbehu“ to najpodstatnejšie.
Nie sme predsa naveky odsúdení k tomu, aby sme so strachom, potichu a potajomky šepkali o neprávostiach. Oči boli stvorené, aby sa pozerali. Uši k tomu, aby počúvali. A ústa, aby rozprávali.
‘Ndrangheta po slovensky
‘Ndrangheta je mafia. A mafia je spolčenie osôb, ktoré uprednostňuje svoje vlastné skupinové záujmy nad záujmom obecným a k ich dosiahnutiu, často v spojení so štátnou mocou, používa protizákonné a zločinecké metódy. Zo strany štátnych predstaviteľov je možné podľa môjho presvedčenia o mafii možné hovoriť vtedy, keď na takom niečom spolupracuje, alebo to svojim konaním či nekonaním aspoň umožňuje. Ale toto je len časť pravdy o mafii. Mafia je aj niečo viac. A hovoril o tom aj prezident vo svojom vyhlásení, keď povedal, že v základoch nášho štátu je niečo zlé.
Je to ticho. Ticho v nás, ktoré sa díva. Díva sa a nič neurobí. Ticho, ktoré sa možno z času na čas pohorší, zanadáva. Nič viac však nespraví. Ticho, ktoré nevolí. Alebo ešte horšie, ak volí, volí z nenávisti úplných poblúdencov, ktorí nenávidia pre akúkoľvek príčinu. Ticho, ktoré sa vysmieva a veľmi často zraňuje. Ticho, ktoré nepremýšľa. Ticho, ktoré závidí. Ticho, ktoré ničomu neverí. Alebo verí všetkému.
Mafia nie sú len oni. Sme to aj my. Je to aj naša ľahostajnosť. Aj náš nezáujem. Aj naša pohodlnosť. Je to ich, ale aj naše ticho.
Možno preto v našej krajine mladí ľudia v svadobných šatách a svadobnom obleku ležia pochovaní v zemi. V tichu, ktoré je však celkom iné, než ticho mafie. Je to ticho, ktoré kričí.
Počujete ho?
Miro Surmánek