Ľahko nadnesené zamyslenie nad zdanlivo neúnosnou realitou s minimálnym dosahom.
Dve podoby hlúposti
So živým záujmom som sledoval následky, ktoré vyvolal rozhovor Šimona Žďárského so Štefanom Harabinom. Od „páčikov“, cez virálne šírenie a zhudobnenie „či či či“, až po vymazanie rozhovoru z platformy Youtube. V reakciách na rozhovor Diskusného klubu vidím dve podoby hlúposti. Prvá v tom, čo bolo zo strany hosťa povedané. Druhá v tom, ako bolo s tou prvou hlúposťou nakoniec naložené.
Diskusný klub vznikol ako priestor komunikácie a rozhovoru. Výmeny názorov a ich šírenia. Ideálne samozrejme za účelom vzájomného obohacovania sa. Hľadania pravdy v snahe pochopiť čoraz zložitejší svet. Diskusia je tiež cestou poukazovania na problémy. To je ideál! Výmena, v tomto prípade názorov, predpokladá už z podstaty veci aj riziko, že touto cestou môžu byť šírené aj hlúpe názory. Ale aby som nechodil okolo horúcej kaše, predpokladá, že skrátka budú z času na čas šírené aj totálne kraviny.
Štefan Harabin je špecifický úkaz. Ak by sme úplne stratili pamäť, museli by sme si klásť otázku, ako takýto zjav mohol pôsobiť ako sudca, predseda najvyššieho súdu a minister spravodlivosti? Nuž systému a pánu Bohu nie je nič nemožné (poradie činiteľov nie je náhodné).
Štefan Harabin o sebe vraví, že je samorast. A má pravdu. Desaťročia sa zameriava na svoj vlastný rast. Samo rast. Ide mu teda len o samého seba. Vždy bral spory veľmi osobne. Asi sa necítil úplne slávne (či azda pravo-slávne), keď videl, ako popri ňom systémovo rástli najprv Mečiar, potom Fico a po ňom aj Pellegrini. Jedného dňa si zrejme povedal, že musí vyrásť aj on. On sám je podstatou svojho vlastného verejného pôsobenia. Musíme si dať pozor na to, čo si prajeme, pretože sa môže stať, že sa nám to splní. Sudcovi Harabinovi sa naozaj splnilo prianie a samovyrástol do výšky, kde ho už žiadna rozumnosť neobťažkáva. Túto úvahu sa nebojím uzavrieť konštatovaním, že Štefan Harabin samovyrástol tak, že nakoniec prerástol aj sám seba. Prešiel si svojim growing-outom a je tam kde je. Budovateľ a požívateľ výhod systému sa stal idolom antisystému.
Zvrátené? Celkom iste. Ale rovnako ako zvrátené, je to aj skutočné. Harabin je skutočný ako ropovod Nordstream 2. A bude skutočný aj keď rozhovor s ním stokrát vymažeme. Vymažeme sto dalmatíncov a jeden zostane. Vymažeme tisíc nocí a zostane...veď viete čo.
Mažu tě, bejku!
Hlúposti môžeme dať akýkoľvek prívlastok. Tisícročná, nebetyčná, nekonečná. Stále to bude len hlúposť. Hlúposť tu bola vždy. Rovnako ako múdrosť či iné kvality a stavy ľudského ducha. A nemôže na tom nič zmeniť ani najnovší trend virtuálneho vymazávania.
Pre mňa to začalo vetou: „Mažu tě, bejku!“ Vtedy som sa smial. Teraz už len neveriacky krútim hlavou a pozerám ako to teľa na vymazané vráta. Najnovším trendom sa stalo vymazávanie! Mažú všetci a každého. Maže Twitter, Facebook, Youtube. „Host maže vrchního!“ Alebo niečo podobné, slovenský europoslanec Vladimír Bilčík píše o tom, že sociálne siete musíme upratať navždy! To rozhodné a bezpodmienečné, diskusiu a nebodaj aj myslenie vylučujúce „Navždy!“, ma desí. Nič proti upratovaniu, zvlášť v tomto predjarí. Pán poslanec Bilčík je však presvedčený, že upratovať by za nás mali algoritmy súkromných spoločností, aby tak mohli „sociálne siete vyzerať kultivovanejšie“. Čo na tom, že skutočný svet je zverinec, hlavne, že sociálne siete budú aspoň vyzerať čisté ako oči Nastenky z Mrázika. Už navždy a nikdy inak!
Nemyslím si, že podstatu problému šírenia dezinformácií vyriešime arbitrárnym právom kohokoľvek mazať alebo filtrovať obsah s vágnym odôvodnením ľahším ako večera top modelky. Jediným obmedzením je pre mňa naplnenie skutkovej podstaty presne vymedzených trestných činov podľa platných zákonov. Určite ním nie je cenzúra akéhokoľvek samozvaného arbitra elegantiae.
Je to síce horšia, ale o to dlhšia cesta
Neverím tomu, že je možné úspešne potlačiť šírenie dezinformácií a bludov tým, čo píše pán europoslanec, že teda: „Musíme ísť ďalej, brániť verejný záujem v online priestore a tlačiť na to, že keď sa dajú zmeniť algoritmy krátkodobo, musia sa dať zmeniť aj dlhodobo.“ Nemám takú bezhraničnú dôveru voči „digitálnej oligarchii“, že tento problém vyrieši za nás tým, že bude vyberať tie správne názory, vhodné myšlienky, kultivujúce názory. A to ani krátko, ani dlhodobo. Podľa mojej mienky spoliehanie sa na takéto zdanlivo jednoduché riešenia, prinesie len zhoršenie problému a prehlbovanie priepasti nedôvery medzi virtuálnym s skutočným svetom a medzi ľuďmi navzájom. Hlúposť si vždy nájde cestu. Všetkým algoritmom navzdory.
Harabina, Trumpa, Babiša (výber je čisto náhodný) nikdy neprinútime priznať, že klamú. Protagonisti postpravdy však z reálneho sveta nezmiznú tým, že ich vymažeme. Online priestor je len obrazom toho, čo je v našich mysliach, hlavách a srdciach. Pre budúcnosť nie je až tak dôležité to, čo chrlia populisti, postmoderní charizmatici, nenaplnení miliardári či akýkoľvek iní slaboduchí mentálni nudisti. Pre našu budúcnosť je omnoho dôležitejšia naša reakcia na novodobé panoptikum príšer. Zmeniť vnútro človeka sa dá omnoho ťažie, ako vymazať status či účet. Je to horšia, a o to dlhšia cesta. Ale podľa mojej mienky jediná možná. Vyžaduje to našu osobnú angažovanosť. A bolo by dobré začať tým, že si prítomnosť problému uvedomíme a jeho riešenie nebudeme delegovať na neosobné algoritmy. Že sa postavíme za pravdu a budeme za ňou stáť za každých okolností.
Čo sa stalo na múračkách?
Často spomínam na film Juraja Jakubiska Tisícročná včela. Keď sa partia chlapov vracia z múračiek v Debrecíne, sú si vedomí toho, že sa na panstve výstredného baróna diali rôzne neprístojnosti, a opálené južné dievky, prsnaté a zaliečavé (hotový Madagaskar), narušili viac než len ich online priestor. Obávajú sa toho, čo bude doma. Preto si povedia, že: „O tom, čo sa stane na múračkách, doma ani muk.“ Starý Martin Pichanda, „dobrá chlap“, ktorý dal partiu dohromady, má na obavy chlapov z prezradenia navýsosť aktuálnu a poučnú odpoveď. „Prečo?“...hovorí, „Naopak, vymýšľajte! Preháňajte! Nebojte sa fantázie. A po čase už nikto nevie čo bolo naozaj, a čo nie. Taký je život.“
Preto rozprávajme. Bavme sa medzi sebou. Pýtajme sa. Hľadajme odpovede. Konfrontujme vlastné názory. Vzdelávajme sa, lebo tam to všetko začína. Pamätajme si. A pokiaľ si na to trúfame, kľudne tu hlúposť zosmiešňujeme. Smejme sa na tom, čo si výsmech zaslúži. S fantáziou dokážeme viac, ako si egomaniaci všetkých krajín dokážu predstaviť. Použime ich vlastné zbrane proti nim.
Áno, tento prístup vyplaví okrem iného strašne veľa hlúposti, zloby, nenávisti. To všetko je v nás. Je to ľudské a skutočné. Rovnako ako dobro, vytrvalosť a láska. Nič z toho nemažme. Bude to trápne neuveriteľné.
Hlúposť si totiž vždy nájde cestu. Tak jej každý vo svojom vlastnom „diskusnom klube“ aspoň trochu prekážajme. Či?