Pri všetkej úcte k pánu profesorovi Krčmérymu a jeho medicínskej erudícii, mali by sme spozornieť, keď volá po zrušení ústavy a všetkých zákonov. S jeho názormi na právo a právny štát nemožno v žiadnom prípade súhlasiť.
Čo vlastne pán profesor Krčméry povedal? Ako ideálne riešenie problémov štátu, ktorý podľa nebo bohužiaľ nemôže účinne zavádzať celospoločenské a bezprecedentné reštriktívne opatrenia voči vlastným občanom, ktorí sa proti zásahom štátu bránia poukazovaním na existenciu zákonov a ústavy a z toho plynúcich práv, vidí v tom, že štát by mal okamžite zrušiť ústavu (!) a všetky zákony.
Takže pán profesor navrhuje zrušenie všetkých právnych predpisov štátu vrátane základného zákona - ústavy Slovenskej republiky. Táto otázka je po generácie nepochybne vášnivo diskutovaná v anarchistických kruhoch, ale nechce sa mi veriť, že by úplné zrušenie všetkých zákonov vrátane ústavy mohol myslieť vážne niekto, kto má reálny vplyv a dosah na životy obyvateľov Slovenska. Áno, problém pána Krčméryho by odstránením zákonov bol vyriešený. Vedenie štátu by sa už nemuselo obávať žiadnych porušení zákonov. Pretože by žiadne zákony ani neboli. Vznikol by ale ďalší, pre pána profesora asi nepredstaviteľný, problém. Zrušením všetkých zákonov by razom prestali platiť aj všetky práva. Neboli by žiadne garancie a záruky ochrany života, zdravia, rodiny, súkromia a majetku a vlastne ničoho a pre nikoho. To všetko s jediným argumentom. Lebo korona.
Celé desaťročia sledujeme rôzne útoky na zákonnosť a právny štát. Pán profesor Krčméry s neuveriteľnou ľahkosťou zrazu vyhlási, že by celý právny štát bolo najlepšie odstrániť. Aby tak vláda mohla konečne robiť čo si zmyslí a nemusela sa pritom nechať rozptyľovať nejakou ústavou a ústavnými právami občanov.
Preto je dôležité pýtať sa. Premýšľal pán profesor predtým, než prišiel s týmto „dokonalým“ návrhom? Skúšal sa zamyslieť nad tým, ako by asi bol chránený ľudský život, keď by neplatil napríklad ani trestný zákon, ktorý zakazuje a trestá vraždu? Položil si pred tým otázku, ako by asi svoju moc, odvodenú od ľudí, za úplného právneho vákua vykonávali orgány verejnej moci? Ústava SR v článku 2 ods. 3 stanoví: „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“ Podľa pána Krčméryho by toto nemalo platiť. Nebolo by žiadnej povinnosti ani žiadneho práva. Len čistá svojvôľa. Ako následok jeho ideálu.
Prečo a ako vlastne existuje štát? Prečo ho ako ľudské spoločenstvo potrebujeme? A kto ten štát vlastne je? Odpoveď na tieto otázky je veľmi jednoduchá. Sme to my, ľudia. Štát je spoločenstvo ľudí, ustanovené ľuďmi a pre ľudí. Potrebujeme ho, aby presadzoval a chránil naše záujmy a potreby. Tento spoločný záujem ľudí, ako obyvateľov štátu vychádza z teórie spoločenskej zmluvy. Spoločenská zmluva predstavuje základný hodnotový konsenzus, kedy sa jedinec na jednej strane vzdáva časti svojej autonómie v prospech štátu a na druhej strane legitímne očakáva, že mu štát zaistí ochranu jeho základných práv a slobôd. To znamená, že občan neočakáva, že mu štát jeho základne práva a slobody zruší, že ich vymaže, aby sa mohol ľahšie vysporiadať s aktuálnym problémom, ale že to správcovia štátu dokážu urobiť tak, že účinne a efektívne ochránia svojich občanov za akejkoľvek situácie, aby pri tom okrem života, zdravia a majetku neprišli aj o ústavou zaručené, nedotknuteľné a nezrušiteľné základné práva a slobody. K tomu je však potreba ešte niečo viac, ako len medicínska erudícia a skúsenosti. Chce to schopnosť vnímať spoločnosť a svet okolo seba z nadhľadu a širšej perspektívy. Chce to schopnosť vnímať spoločnosť v súvislostiach a vedieť rozlišovať. Uzatvorením spoločenskej zmluvy totiž občan štátu nedal voľný mandát k akýmkoľvek zásahom do právnej sféry jednotlivca, ale iba k tým zásahom, ktoré sú legitímne, racionálne, rozumné, a ktoré sú vykonávané v nevyhnutnom rozsahu. Preto nie je a nemôže byť prípustné, aby niekto v mene štátu tento základný koncept spoločenskej zmluvy negoval. Preto nie je mysliteľné zrušiť celý právny poriadok, ktorý sám o sebe nie je prekážkou boja s „hnusobou“, ale tým najlepším základom ochrany ľudí tvoriacich štát. Len ho je treba správne a rozumne používať. V tomto ohľade je nesmierne dôležité poukázať tiež na zjavnú protizákonnosť a protiústavnosť opatrení Úradu verejného zdravotníctva (predovšetkým o nariadení povinnej štátnej karantény) a zákazu vstupu cudzincov na územie Slovenskej republiky, o ktorom sa občania dozvedeli len z tlačovej konferencie a z tlačovej správy, teda formou, ktorá teraz, zdá sa, prišla do módy, a teda JPP („jeden politik povedal“). Ale to je zase iný príbeh.
Pán profesor je výstižným príkladom toho, keď expert v jednej oblasti (infektológia), je (zdá sa) nespôsobilý v inej (právo), resp. nemá potrebnú citlivosť vnímať spoločnosť ako celok, jej jednotlivé zložky a hybné faktory zo širšej perspektívy a chýba mu teda nadhľad prekračujúci obzory vlastnej špecializácie. Alebo sa len pomýlil. Ale v tom prípade, by svoje výroky mal uviesť na pravú mieru.