MICHAL HORÁČEK – SVĚT NEPATŘIL NIKOMU KDO NEBYL HRÁČ 19.10.2017
Šimon Žáčik
411


20170922_095825

Ani neviem, či to mám napísať. Nedávno som po prvýkrát pocítil, že mi slovo „nádej“ znelo akosi trpko. Ako pohľad na prázdnu krabičku od antibiotík keď choroba neustupuje. Bolo to zvláštne. Ale bolo to tak.

Niekedy som hltal správy z domu aj z celého sveta s nadšením toho nového severokórejca z ďalšej odpálenej rakety. Každý nový deň bol súčasťou a pokračovaním veľkého príbehu našej doby. Pri zlyhaniach „tých hore“ ma ani nenapadlo klesať na duchu. Tie ma vlastne nikdy až tak veľmi netrápili. Určite nie tak, ako zlyhania nás dole.

Kolega Šimon vraví, že som starý. Možno to bude tým. Ale každopádne som nečakane pocítil, že strácam schopnosť rozoznávať. Aj preto som sa nechal nahovoriť na Diskusný klub. Neurobiť nič by znamenalo zmieriť sa s tým, čo je. A zase až tak starý nie som.

Bolo chladné septembrové ráno. Na schodoch pred internátom Věrník boli so mnou v podobe nevyslovených myšlienok aj prvé tri odstavce tohto textu. Tiež tam bol Michal Horáček. Sedel v rozopnutom kabáte na betónovom zábradlí schodiska vedúceho k nášmu niekdajšiemu internátnemu klubu. Pre znalcov niečo ako „hospůdka páté cenové skupiny“. Na stenách už len záblesky a spomienky. „To jsou moc hezké boty“, povedal a ukázal na moje topánky, o ktorých som stále pochyboval. Rozprávali sme sa o hudbe, textoch, Petrovi Hapkovi, Perinbabe, slovenských umelcoch, o taliančine. A pritom som stále premýšľal, ako sa má človek rozprávať s niekým, kto v istých smeroch formoval jeho život. Bez toho, aby o tom vedel. Prišlo mi trápne a neúctivé, aby som to čo i len slovom spomenul. Mysľou mi preblesklo niekoľko životných momentov, keď som sa musel rozhodnúť. A nie raz som sa rozhodoval aj pod vplyvom jeho piesní. Tak už to skrátka chodí.

20170922_095730

Keď sme si sadli k rozhovoru pre Diskusný klub, z Michala Horáčka sa v mojej mysli razom stal prezidentský kandidát. Sám pre seba som sa snažil vtlačiť ho do tejto škatuľky. Ale celkom sa to nedarilo. Pritom som pocítil zvedavosť. Môže byť dobrý textár dobrým prezidentom? Díval som sa na neho, počúval jeho slová a snažil sa zároveň načúvať svojmu vnútru. Veril som, že v autenticite toho rozhovoru nájdem stopu. A že prekryje tú moju, ktorú mi v duši zanechali roky doterajšieho života.

A čo som teda našiel? Poviem to asi tak. Vyčítajú mu, že je stávkar (sázkař, pozn. prekladateľa ????). Vravia, že je to hráč. Díval som sa na neho a díval. A možno to poznáte, všetky slová sveta akoby sa zliali do jedného celku. Z nekonečnej koláže možností kričala nekonečnosť. Volala slovami Matky měst: „Buď jsi básník, inženýr, komouš, nácek, demokrat, dělej kruhy, čtverce, dluhy, všechno můžeš jen ne stát.“ Každý si mohol vybrať. A väčšina z tých, čo teraz kričia „byl to hráč“, vtedy neurobila nič. Michal Horáček si podľa mojej mienky vždy doteraz vybral správne. Takpovediac všem při zdi hráčům navzdory. To pre mňa znamená veľkú pravdepodobnosť, že tak vždy urobí aj v budúcnosti. Všetko ostatné je menej podstatné. Nepoznám silnejší kvalifikačný predpoklad pre hlavu štátu, ako osobné morálne gps. 

Pritom morálna integrita nie je u najvyšších štátnych predstaviteľov v Českej republike, ale ani na Slovensku samozrejmosťou. Písal o tom slovenský novinár Martin M. Šimečka v článku nazvanom: „Českú spoločnosť zrejme napadol vírus, ktorý rozkladá rozum“. Ako inak vysvetliť, že najsilnejšia strana je komparzom pre Andreja Babiša? Veď ten človek len zneužíva hnev ľudí a jeho morálka končí tam, kde sa začínajú životy mladých bocianov a pri pohľade do očí Júliusa Šumana. Nech tí, čo ho podporujú potom nevravia, že o tom nevedeli. A na najváženejšom mieste prezidenta republiky sedí človek, ktorý akoby si programovo stanovil zašpiniť zlom a nenávisťou všetko čo sa hýbe. Desivý pre mňa nie je ani tak pohľad na Miloša Zemana. On len na sklonku svojho verejného pôsobenia zo zotrvačnosti sabotuje nádeje na lepší život ľudí svojej krajiny. Nech mu je odpustené. Omnoho horší je pohľad na vplyvných ľudí za ním. Celoživotní oportunisti sa musia modliť každé ráno, keď sa garant ich záujmov prebúdza, aby ešte vydržal. Ľudia tohto typu sa rozhodujú správne, ale iba vo vzťahu k svojím osobným a skupinovým záujmom. Ľudia sú im ukradnutí. Voči nim sa nikdy nerozhodli správne. A to je pre mňa silnou indíciou, že tak neurobia ani nikdy v budúcnosti. Pre toto všetko niekedy strácam nádej.

Som však vďačný, za to chladné septembrové ráno. Verím, že vírus, ktorý napadol českú spoločnosť, je liečiteľný. Nádej je niekedy bližšie, než by sme čakali. Niekedy možno sedí na zábradlí schodiska.

 Miro


Diskusia

Ďalšie články


PREČO NIE JE DK OBJEKTÍVNY?

Po prvé pre to, že každý objektivitu vníma inak. Pre jedných je to len pozývanie si/ prezentácia názorov a ľudí jemu blízkych. Pre druhých pozvanie…
čítaj viac

TICHO JE MAFIA

Pred Veľvyslanectvom Slovenskej republiky v Prahe ešte nikdy nebolo viac ľudí. V takom počte ich sem nedonútili prísť gorilie móresy „penta…
čítaj viac

SLOVOM AJ PÍSMOM

Diskusný klub sme od počiatku zamýšľali vytvoriť ako platformu pre vytváranie, sprostredkovanie a šírenie myšlienok. Ale tiež priestor pre…
čítaj viac